Poznej si slovenskou komunitu v Rumunsku a Srbsku!

SLOVÁCI V RUMUNSKU
Dnes žije v Rumunsku 17-21 tisíc Slovákov. Slovenské etnikum v Rumunsku možno rozdeliť do dvoch veľkých teritoriálne navzájom oddelených skupín.

Prvú z nich nájdeme v nížinatej, severnej časti rumunského Banátu v okolí mesta Nadlak (po rumunsky Nădlac) pri hranici s Maďarskom. Ide o ekonomicky a kultúrne pomerne vyspelú populáciu - v Nadlaku pôsobí aj slovenská stredná škola, v slovenčine vychádzajú knižné publikácie a pod. V Aradskej župe tvorili Slováci v roku 1977 2% všetkého obyvateľstva. Ide o druhotnú kolonizáciu, ktorá vyšla na začiatku 19. storočia z oblasti Békešskej Čaby. Slováci aj v súčasnosti tvoria v Nadlaku takmer polovicu jeho obyvateľov. Podľa sčítania ľudu v roku 2011 mal Nadlak 7185 obyvateľov. Jeho etnická štruktúra bola nasledovná:

  • Rumuni: 47.26%
  • Slováci: 43.85%
  • Rómovia: 5.1%
  • Maďari: 2.37%
  • iní: 1.75%

Druhá zložka slovenskej populácie sídli na severozápade krajiny v obciach rumunského Rudohoria (Munții Plopiș) ležiaceho východne od mesta Oradea na hraniciach žúp Bihar a Salaš. Ide o potomkov kolonistov, ktorí prišli na toto neobývané miesto v troch vlnách medzi rokmi 1790-1838. Veľká časť rudohorských Slovákov sa podieľala na emigračnej vlne do Česko-Slovenska v rokoch po druhej svetovej vojne. Boli usídľovaní v pohraničí Česka (napr. Jeseníky alebo Tachovsko), kde sú dodnes veľmi osobitnou kultúrnou skupinou obyvateľstva.

Bihorská oblasť je zväčša hornatá s množstvom kopcov a údolí. Rozsiahly horský pás v členitom teréne je dlhý približne 50 kilometrov a široký 30 kilometrov. Lokality, kde žijú Slováci, nachádzame priamo na kopcoch (Huta, Gememlčička, Šarany, Šastelek, Bojovské, Vagaše), pod nimi sú ďalšie obce (Bodonoš, Čerpotok, Boromlak, Varzaľ, Fegernic, Lugaše, Zavaň).

Nachádza sa tu obec s najvyšším podielom Slovákov v Rumunsku, Nová Huta (Șinteu) v Biharskej župe, kde podľa sčítania ľudu v roku 2002 z jej 1287 obyvateľov tvorili Slováci 1264 obyvateľov, Rumuni 19 a Maďari 4.

Takmer v každej obci funguje slovenská škola, prípadne aj škôlka. V Bodonoši sa nachádza aj slovenské Teoretické lýceum Jozefa Kozáčeka. Do dvoch škôl sú vyslaní učitelia Ministerstvom školstva, vedy, výskum a športu SR (Nová Huta a Gemelčička), ktorí v oblasti pôsobia ako podpora slovenským krajanom. Takmer v každej dedinke pôsobia slovenskí kňazi, ktorí sú rodákmi z tejto oblasti.

Náboženské vierovyznanie
Slováci v Bihárskej župe sú prevažne rímskokatolíckeho vierovyznania, tí žijúci v Aradskej župe zase evanjelického vierovyznania. Vďaka zmiešaným manželstvám ako tretie najrozšírenejšie vierovyznanie nahradilo gréckokatolícke pravoslávne. Celkovo sú Slováci v Rumunsku podľa sčítania ľudu z roku 2002 nasledovného vierovyznania:

  • rímskokatolícke: 11850 (67,22%)
  • evanjelícke: 3040 (17,65%)
  • pravoslávne: 679 (3,94%)
  • letničné hnutia: 623 (3,62%)
  • gréckokatolícke: 607 (3,52%)
  • ostatné a bez: 697 (4,92%)

Politická reprezentácia
Ako štátom oficiálne uznaná národnostná menšina, majú Slováci spolu s Čechmi jedného svojho zástupcu v rumunskom parlamente. Ich zástupcom je od roku 2008 Adrian Merka za Demokratickú úniu Slovákov a Čechov v Rumunsku.

Vývoj počtu Slovákov v Rumunsku

  • 1930- 52 000 (aj s Čechmi)
  • 1956- 23 000
  • 1961- 23 000
  • 1966- 22 000 (podľa etnického vedomia, z toho 20 000 hovorí slovenčinou ako materinským jazykom)
  • 1977- 22 000
  • 1992- 21 000
  • 2002- 17 226
  • súčasnosť 17-21 000

Najviac Slovákov žije podľa sčítania obyvateľstva z roku 2002 v župách Bihar (7370), Arad (5695), Temeš (1908), Salaš (1366), Caraș-Severin (340), Satu Mare (186) a Hunedoara (100).

Významné obce a lokality

  • Bodonoš (rum. Budoi), k tomu aj Varzaľ (Vărzari), Vojvoz (Voivozi) - 1127 obyvateľov, (821 Slovákov, 281 Rumunov, 20 Maďarov, 5 Nemcov v 1992)
  • Bojovské (rum. Marca Huta)
  • Butín (rum. Butin) 463 obyv., (380 Slov., 71 Rum., 16 ostatní v 1992)
  • Bystrá (rum. Pădurea Neagră)
  • Cipár (rum. Ţipar) 413 Slov. v 1992[8]/1410 obyv. v 2002
  • Gemelčička (rum. Făgetu) 824 Slov. v 1992
  • Harasov a Termezov (rum. Varasău)
  • Nadlak (rum. Nădlac) 8154 obyv., (3844 Slov., 3696 Rum., 264 Maď., 351 ostatní v 2002)
  • Madarás (rum. Mădăras) 3020 obyv., 226 Slov., 2645 Rum., 87 Maď., v 2002)
  • Nová Huta (rum. Șinteu), aj Stará Huta (rum. Huta Voivozi), Huta Sočet – al. aj Zachotár (rum. Socet) a Židáreň (rum. Valea Tîrnei) 1287 obyv., (1264 Slov., 19 Rum., v 2002)
  • Siplak (rum. Suplacu de Barcău), aj Boromolaka (rum. Borumlaca), Fogaš (rum. Foglaş), Ritoblaga (rum. Vâlcelele) 4610 obyv., (Slov. 934., Rum. 1587, Maď. 1578, Róm. 506 v 2002)
  • Čerpotok (rum. Valea Cerului) 427 Slov./444 obyv. v 2002
  • Vagaše
  • Veľký Varadín (rum. Oradea) 206614 obyv., (Slov. 474, Rum. 145284, Maď. 56985 v 2002)
  • Vuková (rum. Vucova)
  • Alešď (rum. Aleșd) 645 Slovákov/10415 obyv.,
  • Nadfaluby (rum. Nusfălau)
  • Derna, najmä osada Nový Šastelek (rum. Sacalaşău Nou), nazývaný aj Bajaš, alebo Petriš 410[8] resp. 288 Slov./3020 obyv. v 1992 resp. 2002
  • Šomľov (rum. Şimleu Silvaniei) 39 Slov./10137 obyv.
  • Plopiš (rum. Plopiş) 901 Slovákov/2791 obyv.
  • Popešť (rum. Popeşt) 1305 Slov./8488 obyv.
  • Urvinda (rum. Urvind)
  • Lugaše – Nižný a Vyšný (rum. Lugaşu de Sus, Lugaşu de Jos)
  • Telegda (rum. Tileagd)
  • Ip (Ipp) 111 Slov./3946 obyv.
  • Margita (rum. Marghita) 82 Slov./17291 obyv.
  • Zavaň (Zăuan-Băi, com.Ip, Sălaj)
  • Peštiš (rum. Peştiş) 155 Slov./1454 obyv. (V roku 1910 1433 Slov./2707 obyv.)
  • Aušeu (rum. Auşeu) 196 Slov./3049 obyv.
  • Aštileu (rum. Aştileu) 173 Slov./3791 obyv.
  • Lunkšora (rum. Luncşoara)
  • Borod 500Slov./4173 obyv, žijúci najmä v osade Šarany (rum. Şerani)
  • Markasek (rum. Marca) súčasť obce Marca, 96 Slov./2966 obyv.
  • Veľký Pereg (rum. Peregu Mare) 329 Slov./1800 obyv.
  • Brestovac (rum. Brestovăţ) 151 Slov./818 obyv.
  • Mokrá (rum. Mocrea)
  • Semlak (rum. Şemlac) 42 Slov./3787 obyv.
  • Teš (rum. Teş)
  • Lugoš (rum. Lugoj) 77 Slov./44636 obyv.
  • Fantanele (rum. Fântânele) 159 Slov./5692 obyv.
  • Topoľovec (rum. Topolovăţul Mare)
  • Iosifalva (rum. Iosifalău)

Školstvo
V roku 1995 sa v slovenskej lokalite Bodonoš v Bihorsko-salažskej oblasti založilo druhé slovenské lýceum v Rumunsku, ktoré bolo pomenované po významnom slovenskom kanoníkovi v Oradei (Veľký Varadín) Jozefovi Kozáčekovi (Teoretické lýceum Jozefa Kozáčeka). Toto lýceum je zamerané na štúdium jazykov a študujú na ňom najmä žiaci z okolitých slovenských obcí.

V súčasnosti sú v Rumunsku 2 lýcea (v Nadlaku a v Bodonoši) - kde sú aj základné školy pre I. - VIII. ročník, ďalšie 3 základné školy pre I. - VIII. ročník sú v Starej Hute, v Gemelčičke a v Šaranoch, a okrem toho je v Rumunsku pre Slovákov ďalších 12 základných škôl pre ročníky I. - IV. a 14 škôlok. Okrem toho sa slovenčina ako materinský jazyk vyučuje na niekoľkých ďalších školách.

zdroj: wiki, slovenský ústav, vlastní zdroje

Mapa slováků v Rumunsku

Slováci v Srbsku

Je veľa možností ako predstaviť širšej verejnosti fenomén slovenskej menšiny v Srbsku. Mnohé sa už využili alebo sa aktuálne využívajú. Napriek tomu fakt, že v Srbsku žije početná slovenská menšina, ktorá si počas vyše dvesto šesťdesiatich rokov vybudovala vlastnú autochtónnu kultúru a ktorá túto kultúru dnes naplno prežíva a zveľaďuje, nie je dostatočne známy v širšom kontexte. Práve preto robíme ďalší krok vo zviditeľňovaní Slovákov v Srbsku dnes, v prezentovaní ich úsilia o zachovanie slovenskosti, vlastnej identity a hrdosti na svoje slovenské korene.
 
Príbeh dolnozemských Slovákov sa začína koncom 17. storočia, keď v hojnom počte opúšťajú v niekoľkých vlnách severnejšie slovenské stolice a postupujú na juh, osídľujúc pritom územia spustošené Turkami počas ich ústupu z Uhorska. Sťahovanie Slovákov prebiehalo zhruba v troch časových etapách, a to v rokoch 1690 – 1710, 1711 – 1740 a 1740 – 1790. Ďalšie migrácie kontinuitne pokračovali aj v 19. storočí. Do najjužnejších oblastí vtedajšieho Uhorska – do Báčky, Banátu a Sriemu – sa Slováci sťahujú v tretej vlne. Prvý doklad je z roku 1745, keď slobodník Matej Čáni privádza stodvadsaťosem slovenských rodín do Petrovca na vtedajšie futocké panstvo. Slováci sa do ďalších osád sťahujú buď priamo zo slovenských stolíc alebo aj sekundárne a terciárne z uhorských stolíc alebo z novozaložených dolnozemských osád, a to predovšetkým pre nepriaznivé životné alebo spoločenské podmienky.
 
V novom domove si Slováci zakladajú vlastné dediny alebo sa sťahujú do obcí, kde už žijú Srbi, Nemci, Maďari, Rumuni a iné národnosti. Vo všetkých migračných vlnách prichádzajú na spustošené územie, ktoré bolo treba kultivovať niekoľkými generáciami. Prisťahovalecké komunity boli etnicky značne heterogénne, preto sa v prvom rade orientovali na zachovávanie vlastných tradícií a spoločenských noriem, ktoré si priniesli z predchádzajúceho domova.
 
Okrem určitého percenta Slovákov, ktorí boli rímskokatolíckeho vierovyznania, vyše deväťdesiat percent prisťahovalcov malo evanjelické vierovyznanie. Išlo o protestantov, ktorí sa priklonili k učeniu Martina Luthera a tak ich pri sťahovaní sprevádzala predovšetkým Biblia, písaná archaickou biblickou češtinou, ako aj mravné zásady, ktoré tento smer v kresťanstve reprezentoval. Ich oporným bodom bol duchovný život, ktorý posilňovali kňazi a učitelia. Osadníci boli vytrvalí vo svojich požiadavkách o duchovných otcov, o čom svedčia príbehy, keď veľkostatkári museli zabezpečiť evanjelického duchovného, aby osadníci neopustili ich panstvo. Práve inteligencia položila pevné základy tak náboženského, ako aj kultúrneho života tunajších Slovákov. V každej z osád sa veľmi rýchlo pristúpilo k stavaniu modlitebníc a škôl a najmä kostolov, keď bol v roku 1781 vydaný Tolerančný patent, ktorý zaručoval náboženskú slobodu. Stavajú sa chrámy, ktoré sa vyznačujú jednoduchým interiérom s oltárnymi či nástennými obrazmi a citátmi z Biblie, ktoré mali slúžiť na upevnenie viery. Súčasťou duchovného života bolo v tom čase aj udržiavanie materinského jazyka, rodinných a cirkevných tradícií a všeobecný kultúrny rast slovenskej komunity. Okrem Biblie významnú úlohu zohrali aj spevy piesní z Tranoscia, známej zbierky cirkevných piesní od Juraja Tranovského.
 
Toto obdobie však bolo aj obdobím osvietenstva na Slovensku, keď sa Viedenský panovnícky dvor a najmä Jozef II. zasadzujú za lepšie postavenie obyvateľstva a vyššiu vzdelanosť a kultúru. Nositeľmi týchto snažení sú aj mnohé osobnosti slovenskej inteligencie, ktoré pôsobia v novo osídlených mestách a dedinách a veľmi dobre spolupracujú so Srbmi. Prví štyria riaditelia prvého srbského gymnázia v Sriemskych Karlovciach boli vzdelanci z územia Slovenska (Andrej Volný, Ján Gros, Pavel Magda a Karl Rumy) a v roku 1819 sa stal prvým riaditeľom novozaloženého srbského gymnázia v Novom Sade významný slovenský slavista Pavel Jozef Šafárik. V dvadsiatych rokoch 19. storočia v Hložanoch založili P. J. Šafárik, Juraj Rohoň a Michal Godra učenú spoločnosť Societas Slavica a v šesťdesiatych rokoch 19. storočia Jozef Podhradský vydáva v Novom Sade dva časopisy pre deti a mládež – Zorničku a Slávika. Je to aj obdobie rozvoja knižnej kultúry, o čom svedčí prvá historická kniha o tunajších Slovákoch vydaná po slovensky v roku 1888 v Nemeckej Palanke - Báč-Sriemski Slováci. Slováci pôsobili aj v hlavnom meste Srbska a tak synovec P. J. Šafárika Dr. Janko Šafárik bol jedným zo zakladateľov viacerých celonárodných inštitúcií v Belehrade. V roku 1895 prvú umeleckú kresliarsku školu založil v Belehrade Slovák Cyril Kutlík, pred ním tu však pôsobil aj popredný slovenský výtvarník Jozef Božatech Klemens. Takéto vzťahy trvali počas celého 19. storočia a pokračovali aj v ďalšom období, keď na týchto priestoroch pobudli osobnosti ako Viliam Figuš-Bystrý, Mikuláš-Schneider Trnavský, Ján Koniarek, ale aj mnohí iní.
 
V polovici 19. storočia začínajú organizovane na poli kultúry pôsobiť aj Slováci − potomkovia prvých osadníkov v slovenskom vojvodinskom prostredí. Prvú knižnicu si založili v Petrovci v roku 1845 a tu bola aj v roku 1866 premiéra prvého divadelného predstavenia. Slováci sa združujú v cirkevných a hospodárskych krúžkoch, aby si ekonomicky pomohli, kultúrne a duchovne sa povzniesli, ale najmä aby si upevnili slovenské povedomie. Už v roku 1889 v Petrovci založili Petrovský spevokol, ktorý bol formálne zaregistrovaný roku 1901 a ktorý mal okrem spevu zastrešovať aj ďalšie umelecké činnosti. V podobnej forme začiatkom 20. storočia potom vznikajú ďalšie spolky, najmä čítacie, v rámci ktorých sa vyvíja kultúrna činnosť zahŕňajúca rôzne segmenty kultúry a umenia. Zároveň v Novom Sade v roku 1902 začína vychádzať prvý ústredný informátor o národnom, spoločenskom, politickom a kultúrnom živote Slovákov vo Vojvodine – časopis Dolnozemský Slovák.
 
Po skončení prvej svetovej vojny sa Slováci dostali do nového štátneho útvaru. Rozpadom Rakúsko-Uhorska a vznikom Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, od roku 1929 Kráľovstva juhoslovanského, sa dostávajú do nových spoločensko-politických pomerov, keď sú odlúčení od svojho materského štátu. To sa odzrkadlilo vo zvýšenej aktivite v politických, spoločenských a kultúrnych procesoch a výsledkom bolo budovanie inštitucionálnych základov slovenskej menšiny. Už roku 1919 vzniká v Petrovci Slovenské gymnázium ako aj kníhtlačiareň − účastinárska spoločnosť, v ktorej sa tlačia slovenské učebnice, knihy a tlač.
 
V tom istom roku sa prvýkrát uskutočňujú Slovenské národné slávnosti, na ktorých Slováci prezentujú svoju kultúru. Zakladajú sa ďalšie spolky a divadelné skupiny. V roku 1920 v Petrovci začínajú vychádzať noviny Národná jednota, tiež aj početné časopisy literárneho, kultúrneho a humoristického zamerania (Snahy, Svit, Frčka, Hévis a iné). V roku 1921 sa osamostatňuje Slovenská evanjelická a. v. cirkev v Juhoslávii a v roku 1932 vzniká Matica slovenská v Juhoslávii ako kultúrna a ľudovýchovná ustanovizeň.
 
V tomto medzivojnovom období sú vojvodinskí Slováci nositeľmi hmotných, ako aj duchovných slovenských kultúrnych tradícií, ktoré vidno na každom kroku. Jednak ide o artefakty stelesnené v ľudovom staviteľstve a v bývaní, v ľudových remeslách, v ľudovom umení či v ľudovom kroji, ako aj o tradície späté s nehmotnou kultúrou, akými sú jazyk a jeho nárečia, obyčaje, zvyky, obradné cykly, ľudové rozprávanie, spevy, legendy a pod. Tie sa prenášajú z pokolenia na pokolenie, z generácie na generáciu, a to v relatívne kompaktnej societe, čím vzdorujú vonkajším vplyvom. Počas druhej svetovej vojny došlo k ďalšej kultúrnej stagnácii. Nastáva boj o holý život a základnú existenciu. Navyše sa v rokoch 1946 – 1948 počas akcie „Mať volá“ vysťahovala na Slovensko veľká časť tunajšej slovenskej inteligencie, ktorá bola zároveň v rozhodujúcej miere nositeľom kultúrnych aktivít slovenskej komunity.
 
Po druhej svetovej vojne prichádza k zlučovaniu dovtedy samostatne pôsobiacich slovenských spolkov a združení. Je to obdobie, keď sa utvárajú vhodné podmienky tak na celomenšinové, ako aj na užšie lokálne pôsobenie. Svedčí o tom vydanie prvého čísla týždenníka Hlas ľudu (1944) v Petrovci, ktorý bol pokračovateľom Národnej jednoty, zriadenie Národopisnej zbierky v Petrovci (1949), zriadenie vysielania v slovenskom jazyku v Rádiu Nový Sad v Novom Sade (1949), slovakistiky na Filozofickej fakulte (1961), slovenského programu v TV Nový Sad (1975), Galérie Zuzky Medveďovej v Petrovci (1989) a mnohých iných. Osobitné miesto tu má aj Galéria ľudových maliarov založená v Kovačici roku 1955, ktorá z lokálneho rázu časom nadobudla omnoho širší význam pod názvom Galéria insitného umenia. Ide o mimoriadne produktívne obdobie, ktorého výsledky vidno najmä na každoročných prehliadkach a festivaloch venovaných hudbe, výtvarníctvu, literatúre, divadelníctvu, tancu a pod. Toto je obdobie aj bohatej vydavateľskej činnosti. Časopis pre deti vychádza od roku 1939 pod názvom Naše slniečko, dnes Zornička. V roku 1933 tlačou začína vychádzať časopis pre literatúru a kultúru Náš život a od roku 1949 mesačník pre literatúru a kultúru Nový život. Od roku 1970 vychádza časopis pre mládež Vzlet. Zároveň však vydavateľskú činnosť naplno reprezentujú diela popredných literárnych osobností a na stovky vydaných titulov rôznorodých literárnych žánrov. Možno povedať, že v období po druhej svetovej vojne až po rozpad bývalej Juhoslávie v deväťdesiatych rokoch dosahuje národnostný život najvyššie štandardy v takmer všetkých odvetviach umenia a kultúry. V tom čase bola slovenská menšina aj najpočetnejšia. Mimoriadne výsledky v elitnej, ako aj masovej kultúre boli dosiahnuté predovšetkým vďaka húževnatosti, koncentrovanosti a vysokej uvedomelosti jej osobností, ale aj širokých vrstiev.
 
Deväťdesiate roky priniesli devalváciu celkového kultúrneho života a nastolili mnohé subkultúrne modely. Postupne silnelo aj etnické sebavedomie a nacionálne cítenie menšín. V tomto období sa obnovuje činnosť Matice slovenskej v Juhoslávii (1990) spolu so svojimi miestnymi odbormi (1991) a od roku 1992 konajú sa obnovené Slovenské národné slávnosti. Napriek ťažkostiam oslavujú Slováci v roku 1995 dôstojne svoje významné jubileum – 250 rokov života Slovákov vo Vojvodine. V organizácii Spolku vojvodinských slovakistov sa koná medzinárodné sympózium v Novom Sade a v Petrovci. Zúčastňujú sa na ňom popredné osobnosti slovenského života. Následky vojnových deväťdesiatych rokov 20. storočia sú pre celú krajinu a jej občanov ďalekosiahle. Slovenská komunita ich pocítila najmä v odchode inteligencie a veľkého počtu vzdelaných ľudí na Slovensko a do zahraničia vôbec.
 
V roku 2000 sa v Srbsku uskutočnili demokratické zmeny, ktoré umožnili nové usporiadanie menšinového života. Mimoriadne citlivú otázku bolo treba vyriešiť vhodným modelom zriaďovania kultúrnej autonómie pre takmer dvadsať národnostných spoločenstiev, ktoré žili v prvom desaťročí 21. storočia najprv v ZR Juhoslávia, neskôr v štátnom zväzku Srbska a Čiernej Hory a následne v Republike Srbsko. Tak bol vydaný Zákon o ochrane práv a slobôd národnostných menšín (2002), na ktorého základoch bola založená aj Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny (2003) a následne upravený aj celý korpus kultúrnej infraštruktúry Slovákov žijúcich v Srbsku. V roku 2002 sa konalo sčítanie obyvateľstva. Podľa jeho výsledkov tu žilo 59 021 Slovákov (0,79% z celkového počtu 7 498 001 obyvateľov Srbska bez údajov pre Kosovo a Metóchiu), z toho vo Vojvodine 56 637. V roku 2009 sa prvýkrát konali priame voľby do najvyššieho zastupiteľského úradu Slovákov v Srbsku - Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny a vtedy sa do osobitného voličského zoznamu zapísalo vyše 32 000 Slovákov, ktorí žijú v 44 obciach v Srbsku.
 
O organizovanom kultúrnom živote v minulosti a dnes možno hovoriť v prípade tridsiatich šiestich dedín a miest, ktoré sú koncentrované hlavne v troch vojvodinských regiónoch – v Báčke, v Banáte a v Srieme. Najväčšie centrá slovenskej komunity sú v Báčke Báčsky Petrovec, v Srieme Stará Pazova a v Banáte Kovačica. Početné celomenšinové ustanovizne a inštitúcie sú dnes zriadené v hlavnom meste Vojvodiny – v Novom Sade, ktorý ako najdôležitejšie administratívne centrum umožňuje dobre koordinovať spomínanú kultúrnu infraštruktúru. K najdôležitejším kultúrnym inštitúciám dnes bezpochyby patria Galéria Zuzky Medveďovej, Galéria K. M. Lehotského, Matica slovenská v Srbsku, Galéria insitného umenia v Kovačici, Múzeum vojvodinských Slovákov, Slovenské vojvodinské divadlo, Slovenské vydavateľské centrum, Knižnica Štefana Homolu a mnohé iné. Najmladšou z nich je Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov (2008), ktorý implementuje politiku zachovávania, zveľaďovania a rozvoja slovenskej vojvodinskej kultúry v jej najširšom kontexte. K sieti profesionálnej starostlivosti o kultúrne dedičstvo a súčasnú kultúrnu tvorbu patrí bezpochyby aj rad ochotníckych spolkov, združení, mimovládnych organizácií a súkromných iniciatív, ktorých entuziazmus a hlboké slovenské cítenie dotvárajú celkový obraz životaschopnej slovenskej menšiny v Srbsku.
 
Prvé desaťročie 21. storočia tak možno označiť za začiatok nového obdobia v živote tunajších Slovákov. Toto obdobie charakterizuje delegovanie kompetencií starostlivosti o celkový kultúrny život Slovákov zo štátnej úrovne na menšinové kapacity. Dôležitou vzpruhou pri realizácii týchto cieľov je aj hmotná a logistická podpora, ktorú Slováci získavajú zo Slovenskej republiky. Vďaka delegovaniu kompetencií, štátnej a zahraničnej podpore a hlavne vďaka neustálej aktivite, ktorú vyvíjajú príslušníci slovenskej národnostnej menšiny na kultúrnom poli, poznajú dnes Slovákov v Srbsku ako vyspelú menšinu, ktorá si hlboko váži svoje korene, zachováva si svoje tradície a ktorá suverénne rozvíja svoje schopnosti a tvorivosť. Zároveň sa Slováci dnes pokladajú za plne integrovanú menšinu, ktorá svojimi osobitosťami a špecifikami vo významnej miere dotvára kultúrnu mozaiku multietnickej Vojvodiny a Srbska.

zdroj: slovackizavod.org